Keď smrť dýcha na krk…a ty sa len bezmocne prizeráš

Tento text som písala ako 18-ročná na svoj vtedajší blog. Toto bol jeden zo zásadných okamihov môjho života, kedy som vedela, že som na správnej ceste stať sa lekárkou. Nechala som ho celý v pôvodnom znení aj s názvom. Príjemné čítanie.

Mala som ledva devätnásť rokov, keď som si po dlhej dobe odkladania  povedala, že je čas. Bola polovica maturiťáku a v dôsledku toho, že som mala ´´množstvo´´ času naviac,  potrebovala som ďaľšiu aktivitu. Tentokrát trochu nezvyčajnú… Dobrovoľník v hospici… Prešla som tzv. predprípravnými posedeniami s rehoľnou sestrou a aj napriek jej stálym otázkam, či som si istá, že to chcem a či som pripravená som do toho šla.

Piatok. Hneď po škole som sa vybrala na dohodnuté ´´rande´´. So zvláštnym pocitom som vstúpila do budovy, kde ma už čakala rehoľná sestra. Nemala veľa času , tak ma rovno zaviedla pred dvere izby č. 5. Bolo presne 15:00 ..Jemne zaklopala a spýtala sa Pána K., či chce prijať dobrovoľníčku alebo nie. Jeho odpoveď som nepočula, ale zjavne bola kladná, pretože ma sestra pošťuchla dnu a zaželala mi veľa štastia.

,, Dobrý deň Pán K. “ – povedala som a pri pohľade naňho mi zovrelo srdce.

Bol to starší pán, mal preriedené strieborné vlasy a bol celý pozakrývaný perinou. Tvár pokrytá hlbokými vráskami a nepeknými chrastami. Ležal nevládny na posteli, jeho pohľad smeroval  niekam hore do steny.

,, Môžem si k Vašej posteli prisunúť stoličku ?“ – spýtala som sa podľa zásad, ktoré sme preberali na prípravách s rehoľnou sestrou.

,, Ale sa-mo-zrejme, nech sa pá-či sle-činka.“ – dodal, ale veľmi ťažko to vyslovil. Snažil sa vyslovovať zreteľne, ale veľmi mu to nešlo. Pri každom slovíčku som videla ako sa mu ťažko dýcha. Mala som chuť sa na opätku otočiť a odísť. Nechcela som ho trápiť ešte viac. Videla som však v jeho smutných očiach, že je rád, že som tam a potrebuje spoločnosť. Od sestry som sa dozvedela, že dlho za ním nikto neprišiel. Ani z rodiny…

,, Volám sa Petra a prišla som za Vami na návštevu ako dobrovoľníčka.“

Hneď ako som to vyslovila, zdvihol bezvládnu ruku a pomaly sa približoval s gestom podania ruky. Okamžite som vystrela aj ja tú moju a potriasli sme si nimi. Náš prvý fyzický kontakt. Na pár minút nastane hrobové ticho a zrazu :

,, Veľ-mi ma te-ší, mo-je me-no je Mi-chal K. “ – zdalo sa mi, že prešla večnosť. Veľmi pomaly si uvedomoval, čo mu hovorím.

,,Odkiaľ pochádzate?“ – padla moja prvá otázka.

,, Som od-tiaľ-to. Tu som sa na-ro-dil, vy-ras-tal, ože-nil, aj tu zom-riem. Sám.“ –stisklo ma tak pri srdci, že som myslela, že sa nezdržím a rozplačem sa.

,, Už nemáte žiadnych príbuzných? “ –moja ďalšia otázka. Dosť hlúpa, najradšej by som ju odvolala. Vedela som predsa, že za ním už dlho nik neprišiel a keby aj niekoho mal, len mu to zhorší náladu a zosmutnie ešte viac. Treba pri takýchto ľuďoch veľmi vážiť slová. Neodpovedal, pravdepodobne ma nepočul. Dúfam. Chcela som ho priviesť na iné myšlienky, tak som sa spýtala, či by nechcel, aby som mu prečítala niečo z knihy alebo dnešné noviny. Veď určite už dlhú dobu nevie, čo sa deje vo svete a aké sú najnovšie správy.

,, Nie,  ďa-ku-jem Vám. Má-te  ra-da  kni-hy? Poz-ná-te  Kar-la  Ma-ya? Môj  ob-lú-be-ný  eš-te  z  det-stva.“ – počas tejto vety mal dva záchvaty kašľa. Suchého, silného kašľa. Mala som oňho strach. Ale bola som rada, že sme našli spoločnú tému. Bolo 15:45. Čas plynul veľmi rýchlo a pritom sa mi zdalo, že minúta trvá hodinu. Musela som však naskočiť na jeho tempo.

,, Áno, poznám pane. Knihy som však od neho nečítala. Len som videla film Winnetou“ – rozprávala som pomaly a nahlas, aby mi stačil rozumieť a uvedomiť si moje slová. Bolo to ťažké…

,, Sle-činka ak sa ne-na-hne-vá-te, rád by som bol te-raz sám. Ch-cel by som spať. Som veľ-mi vy-čer-pa-ný.“ – naozaj som mu verila. Každé jeho slovo bolo ťažké. Bolo 16:15.

,, Samozrejme, že sa nenahnevám. Ak sa necítite dobre, plne to chápem. Povedzte mi hocikedy.“ – myslela som to úprimne vážne. Nenahnevala by som sa, ani keby mi to povie po piatich minútach nášho rozhovoru.

,, Do-hod-ne-me sa  na  na-bu-dú-ci  pia-tok  rov-na-ko o tre-tej, pla-tí?“ – dodal s miernym úsmevom na tvári. Tak veľmi sa snažil!

,, Som rád, že ste tu  bo-li, ste  veľ-mi  prí-jem-ná .“ -opäť záchvat kašľa. Veľmi ho to vyčerpávalo.

,, Aj ja som veľmi rada, že som vás spoznala. Určite prídem aj nabudúce. Budem sa tešiť. Majte sa pekne Pán K.“ – pomaly som sa postavila, odsunula stoličku na jej miesto a ešte som mu  intuitívne pohladila ruku. Bol to náš posledný vzájomný dotyk.

Ďaľší piatok som prišla vystrojená aj s Karlom Mayom a Synom lovcov pokladov. Hneď ako som vošla, zastavila ma iná rehoľná sestra a spýtala sa ma za kým idem. Odpovedala som jej meno, číslo izby a že som tu už bola minulý týždeň. Ona ma len chytila za rameno a povedala :

,, Pánovi K. už je dobre. Už sa netrápi“ – ostala som tam stáť ako obarená. Vedela som, že sa to môže hocikedy stať. Ťažký onkologický pacient. Ale takto skoro som to nečakala.

Rehoľná sestra ešte dodala jednu vetu :

,, A máte si prečítať Syna lovca medveďov. Od Karla Maya.“

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore